B Predpoklady a rozvojový potenciál regiónu Horné Požitavie

B.2 Prírodné predpoklady

Význam prírodných daností územia pre rozvoj cestovného ruchu je, v spojení s polohovým a kultúrno-historickým potenciálom regiónu, v našich zemepisných šírkach smerodajný. Ak sme vyššie upozornili na širšie súvislosti prírodného potenciálu Požitavia vo vzťahu k rekreačnému potenciálu, analyzujeme tiež vybrané osobitosti dominantných krajinotvorných celkov formujúcich charakter územia.

Pohorie Tríbeč je najzápadnejším výbežkom vnútorného karpatského pásma jadrových pohorí na Slovensku. Má stredohorský charakter a maximálnu nadmorskú výšku 829 m n. m. (Veľký Tríbeč). Má charakter vyklenutej hrásti, ohraničenej tektonickými zlomami. Je charakteristický rázsochovým reliéfom. Bol erózne rozčlenený na kotliny Jedliny, Kostoliansku a Zlatniansku kotlinu a kotlinu Jelšovky a Žikavky. 

Pohronský Inovec má sopečný pôvod a je súčasťou Slovenského stredohoria. Počiatky jeho formovania siahajú do neogénu, kedy sa na povrch dostávali pokrovy andezitových láv a sopečných hmôt. Vodná erózia vytvorila údolie rieky Žitavy a rozdelila pohorie na viac častí. Jeho vrchol Veľký Inovec dosahuje nadmorskú výšku 901 m n. m..

Z hľadiska fyziognómie je tvar reliéfu Tríbečského pohoria poznamenaný geologickým podložím, napríklad krasové územie tvorené vápencovým podložím v Skýcovskom sedle, kde sa nachádza Vápenný vrch, vytvára oblé formy kopcovitého reliéfu, kým Pohronský Inovec s výrazne erodovaným podložím, sopečného pôvodu je typický kotlinovými priehlbňami. Miestnou atrakciou sú pramene kyseliek v Obyciach, potvrdzujúce sopečný pôvod pohoria.

Obe dominantné pohoria regiónu oddeľuje údolie Žitavy. Rieka tu vyformovala na Podunajskej pahorkatine Žitavskú a Hronskú sprašovú pahorkatinu. Ich reliéf, ktorého podložie je málo odolné, tvorené sprašami a neogénnymi sedimentami vytvára asymetrické doliny. Pahorkatiny majú nadmorskú výšku v rozmedzí 200 - 250 m n. m.. Táto časť regiónu je viac poznačená antropogénnou činnosťou, je odlesnená, intenzívne využívaná a z krajinárskeho hľadiska menej atraktívna.

Podľa delimitácie reliéfu regiónu Horné Požitavie a stanovenia stupňa vhodnosti pre cestovný ruch centrálnu časť územie tvoria nížiny a pahorkatiny so slabo rozčlenený reliéfom bez výskytu kontrastných foriem; okrajová časť územia - prechodné časti územia smerom do pohorí predstavujú typ hornatín a vrchovín, s planačno-rázsochovým, stredne hlboko až hlboko rozčleneným fluviálnym reliéfom, so zriedkavým výskytom kontrastných foriem riečnej a svahovej modelácie, so stredne atraktívnymi prvkami vo výhľade do okolia. Najvyššie položené, centrálne časti Považského Inovca a Tríbeča podľa vhodnosti reliéfu pre cestovný ruch, patria do typu hornatín až vrchovín s hojným výskytom kontrastných foriem svahovej modelácie, so stredne atraktívnymi prvkami vo výhľade do okolia (Mazúr 1980).

Klimatické pomery, veľmi dôležité ako predpoklad rozvoja cestovného ruchu, sú v regióne ovplyvnené otvorenosťou krajiny v smere juhozápadnom a vertikálnou bariérnou zonálnosťou, citeľnou s nárastom nadmorskej výšky pohorí, vytvárajúcich prirodzenú hradbu na západných a východných hraniciach regiónu.

V regióne je priemerný počet jasných dní cca 60 ročne, priemerná ročná teplota dosahuje viac ako 10^o C, najchladnejší mesiac je január, s priemernou teplotou -2,5^oC a najteplejší júl, s priemernou teplotou 22,2^oC.

Vzhľadom na členitosť reliéfu, región patrí do troch typov klimageografických oblastí. Subregión Podunajskej pahorkatiny (Žitavská pahorkatina, Hronská pahorkatina, Žitavská niva) patrí do suchého až mierne suchého typu nížinnej klímy, s miernou inverziou teplôt a do prevažne teplému subtypu (suma teplôt 10^oC a viac 2600 - 3000, priemerná januárová teplota -1,5 až -4^oC, priemerná júlová teplota 18,5 až 19,5^oC, ročná amplitúda z priemerných mesačných teplôt 21,5 až 24^oC, priemerný ročný úhrn zrážok 650 - 700 mm).

Horské oblasti, s výnimkou vrcholových partií, patria do dvoch subtypov typu horskej klímy, s malou inverziou teplôt vlhkou až veľmi vlhkou a to do mierne teplého subtypu (suma teplôt 10^oC a viac 2200 - 2400, priemerná januárová teplota -3,5 až -6^oC, priemerná júlová teplota 17 až 17,5^oC, ročná amplitúda z priemerných mesačných teplôt 21 až 23^oC, priemerný ročný úhrn zrážok 650 - 850 mm) a do teplého subtypu (suma teplôt 10^oC a viac 2400 - 2600, priemerná januárová teplota -2 až -5^oC, priemerná júlová teplota 17,5 až 19,5^oC, ročná amplitúda z priemerných mesačných teplôt 22 až 23^oC, priemerný ročný úhrn zrážok 600 - 800 mm), kam patria málo rozsiahle časti svahov južnej expozície Tribča, územie na styku a pod vplyvom Žitavskej pahorkatiny a juhovýchodné svahy Pohronského Inovca.

Vrcholové partie Tríbeča a Pohronského Inovca sú súčasťou mierne chladného subtypu (suma teplôt 10^oC a viac 1600 - 2000, priemerná januárová teplota -4 až -6^oC, priemerná júlová teplota 16 až 17^oC, ročná amplitúda z priemerných mesačných teplôt 21 až 21,5^oC, priemerný ročný úhrn zrážok 800 - 900 mm) horskej klímy (Atlas SSR 1980).

Tab 1 Základné ukazovatele zrážkových pomerov v regióne Horné Požitavie

Vodstvo v regióne Horné Požitavie, povrchové i podzemné, ale aj zrážková voda zohrávajú z pohľadu cestovného ruchu dôležitú úlohu. Žitava má plochu povodia 907 km² a je dominantnou riekou regiónu. Podľa režimu odtoku Žitava, spolu so svojimi prítokmi, patrí k typu vrchovinno - nížinných riek Slovenska a hlavným recipientom - zásobárňou jej vôd sú dažďové a snehové zrážky.

Juhozápadné svahy Pohronského Inovca, medzi Zlatými Moravcami a Opatovcami, ukrývajú v horizonte 100 až 200 metrov pod povrchom, artézske vody. Podzemné vody sú v štrkových náplavoch v doline potoka Širočina a v nive rieky Žitavy.

V okrese Zlaté Moravce, ktorý tvorí podstatnú časť regiónu Požitavie, je 422 ha vodných plôch slúžiacich na závlahy a chov rýb. Vodné plochy antropogénneho pôvodu a rybníky sú v Tesárskych Mlyňanoch, Vieske nad Žitavou, priehrady Slepčanoch, Nemčiňanoch, Lovciach a v Topoľčiankach. Chovné rybníky sú v Tesárskych Mlyňanoch, Slepčanoch, Lovciach a v Topoľčiankach.

Z hľadiska cestovného ruchu je dôležité, že cca 40% rozlohy územia regiónu pokrývajú lesné spoločenstvá. Z fytogeografického hľadiska územie je na rozhraní oblastí panónskej a západokarpatskej flóry. V skutočnosti je pôvodná vegetačná pokrývka nížiny výrazne antropogénne pozmenená, smerom k pohoriam do výšky 600 m n. m. sa nachádza pásmo dubín, nad 600 m n. m. prevládajú bučiny. Veľmi rozšíreným vegetačným útvarom v lesných komplexoch pohorí sú hrabové dúbravy ale aj dubovo-cerové, resp. dubovo-hrabové spoločenstvá. Na miestach s vyššou hladinou podzemných vôd sa vyskytujú rastlinné spoločenstvá azonálneho typu, mokrade a vlhkomilné druhy. V krajine Požitavia sa vyskytuje množstvo chránených druhov rastlinstva a v lesoch je bohatstvo húb.

Pre atraktivitu územia nie je zanedbateľná ani zoogeografická rôznorodosť krajiny. Regiónom prechádzajú dve zoogeografické zóny - stepná a lesná. Obe majú svoje typické biotopy - lesy, parky a záhrady, pasienky, polia, nížinné lúky, vody, ale aj skalné, resp. bralné terénne povrchy a dokonca aj antropogénne plochy.

Z hľadiska rozvoja turizmu najvýznamnejšími sú veľmi priaznivé podmienky pre chov poľovnej zveri.

Poľovné revíry nachádzajúce sa v regióne Horné Požitavie, sú podľa rajonizácie zaradené do oblasti s prevažujúcim chovom srnčej zveri (oblasť S VII - Tríbeč, podoblasť Topoľčianky), južná časť regiónu patrí do poľovníckej oblasti pre malú zver (oblasť M VIII - Nitra). V regióne je aj výskyt danielej, jelenej, muflonej a diviačej zveri.

V zmysle typológie krajiny, podľa výskytu negatívnych prvkov v životnom prostredí, územie regiónu Horné Požitavie patrí ku typu krajiny:

• s nízkym výskytom a nižšou intenzitou pôsobenia negatívnych prvkov (maximálne 1, 2 prvky) - centrálna, pahorkatinná časť regiónu;

• bez výraznejšieho výskytu a pôsobenia negatívnych prvkov, so znečistením ovzdušia a s intenzívnou pôdnou eróziou (východná časť Tríbeča);

• s vysokým výskytom a intenzitou pôsobenia negatívnych prvkov (4 prvky) so znečisteným ovzduším (Pohronský Inovec).

Prírodné predpoklady rozvoja turizmu v regióne sa premietajú, okrem iného aj do zriaďovania chránených území v krajine. Ochranou vybraných častí prírodnej krajiny sa sleduje predovšetkým obmedzovanie zásahov zo strany človeka, ktoré by mohli viesť k poškodeniu foriem života, ekosystému alebo zriedkavo sa vyskytujúceho prírodného javu. Takéto chránené územia by nemali mať charakter pred turistami tabuizovaných a striktne ohraničených areálov, mali by slúžiť ako územia, ktoré i keď s obmedzeným režimom ich rekreačného využitia, svojou atraktivitou priťahujú cestovný ruch do regiónu.

V regióne Horné Požitavie chránené územia zaberajú 7,5% rozlohy. Na území sa nachádzajú chránené územia rôznej kategorizácie a stupňa ochrany (tab 2, 3, 4, 5, 6).

Tab 2 Chránené areály na území regiónu Horné Požitavie

Tab 3 Národné prírodné rezervácie na území regiónu Horné Požitavie

Na území národnej prírodnej rezervácie Včelár sú zachovalé suchomilné a teplomilné rastlinné spoločenstvá skalnej lesostepi a dvestoročné duby cerové.

Tab 4 Prírodné rezervácie na území regiónu Horné Požitavie

Tab 5 Prírodné pamiatky na území regiónu Horné Požitavie

Tab 6 Chránené stromy v regióne Horné Požitavie

Veľký Inovec reprezentuje reliktnú formu andezitového prúdu vrcholového typu, so zachovalými rastlinnými a živočíšnymi spoločenstvami podhorského až horského stupňa na vulkanickom podloží.

V regióne Horné Požitavie sa pripravuje vyhlásenie viacerých maloplošných chránených území rôznej kategórie ochrany (tab 7).

Tab 7 Pripravované maloplošné chránené územia v regióne Horné Požitavie

Na základe evalvácie prírodných prvkov krajiny a stanovenia stupňa vhodnosti krajiny pre hospodárske využitie možno v zmysle funkčnej delimitácie potenciálu v regióne Horné Požitavie vymedziť nasledovné typy krajiny:

A Typ krajiny s vysokým potenciálom pre hospodárske využitie (centrálna časť regiónu, Žitavská niva, Žitavská pahorkatina, Hronská pahorkatina)

A.1 subtyp pre trifunkčné využitie, s vysokým stupňom vhodnosti pre:

• urbanizované zámery (rozličné funkčné a veľkostné typy sídiel, s obytnou a výrobnou funkciou),
• výstavbu zovretej všesmernej komunikačnej siete,
• územie s pozitívnou a vyrovnanou vodnou bilanciou,
• územie s priemerným až veľmi vysokým potenciálom pre poľnohospodársku výrobu;

B Typ krajiny s limitovaným potenciálom pre hospodárske využitie
B.1 Subtyp pre bifunkčné až trifunkčné využitie (podhorský región Tríbeča) - územie s:

• vysokým stupňom vhodnosti pre lesné hospodárstvo,
• pozitívnou až vyrovnanou vodnou bilanciou,
• stredným stupňom atraktivity pre cestovný ruch;

B.2 Subtyp s limitovaným potenciálom pre hospodárskej využitie (horské regióny Pohronského Inovca a Tríbeča) - územie s:

• vhodnosťou pre lesníctvo,
• stredným stupňom atraktivity pre cestovný ruch,
• podpriemerným až nevhodným potenciálom pre poľnohospodárstvo,
• vysokým stupňom vhodnosti pre vidiecku sídelnú štruktúru, lokalizáciu špecializovaných a účelových zariadení,
• obmedzenou možnosťou na výstavbu usmernenej komunikačnej siete až s veľmi silným limitom pre výstavbu komunikačnej siete.