|
|
| Na úvod >>> | |
| Predhovor | |
| O publikácii | |
|
|
| Stiahnite si publikáciu vo formáte .pdf: | |
 |
Obálka publikácie predná (601kB) |
|
Obálka publikácie zadná (532kB) |
|
Mapa územia (143kB) |
|
Sprievodca (3 348kB) |
|
|
OBSAH |
|
|
||
2 PRÍRODA
3 ZO STRÁNOK HISTÓRIE
4 OBYVATEĽSTVO A JEHO AKTIVITY
5 PONUKA MIKROREGIÓNU
5. 1 Kultúrno - historické pamiatky
5. 2 Kultúrno - spoločenské zariadenia
5. 3 Náboženský cestovný ruch
5. 4 Trasy územím
6 SPOZNÁVAME OBCE MIKROREGIÓNU
6. 1 Čierne Kľačany
6. 2 Malé Vozokany
6. 3 Nemčiňany
6. 4 Nevidzany
6. 5 Slepčany
6. 6 Tajná
6. 7 Tesárske Mlyňany
6. 8 Veľké Vozokany
6. 9 Vieska nad Žitavou
7 INFORMÁTORIUM
8 LITERATÚRA
|
|
|
|
| Turistický sprievodca MIKROREGIÓNOM POŽITAVIE - ŠIROČINA |
|
|
|
3 ZO STRÁNOK HISTÓRIE |
|
Praveké a včasnohistorické osídlenie
História mikroregiónu „Požitavie-Širočina“ siaha do dávnej minulosti. Vďaka archeologickým nálezom je tu osídlenie doložené už v období staršej doby kamennej – paleolite. Reprezentujú ho silexové nástroje lovcov mamutov, ktorí boli nositeľmi tzv. gravettskej kultúry v období mladého paleolitu (pred 23 000 rokmi). Ich táboriská boli zistené v Tesárskych Mlyňanoch, v Nemčiňanoch a Nevidzanoch. Obdobie nasledujúcej strednej doby kamennej – mezolitu, nie je doteraz na skúmanom území doložené. Po pomerne sporadickom osídlení v období staršej doby kamennej dochádza v mladšej dobe kamennej - neolite (5 000 – 3 500 r. pr. n. l.) na území mikoregiónu k výraznému nárastu intenzity osídlenia. Práve veľmi dobré pôdne podmienky a lesy bohaté na lovnú zver sem priviedli prvých poľnohospodárov, ktorí si zakladali svoje osady na brehoch riek Žitavy, Širočiny a ich bočných prítokov (Bočovka, Podegerský potok). Usadlým spôsobom života žijúce obyvateľstvo si postupne priestor pre svoje polia získavalo klčovaním a vypaľovaním okolitých lesov. V skúmanom priestore už v tomto období došlo k podstatnému odlesneniu terénu a k vytvoreniu poľnohospodársky obrábateľných plôch, ktoré vlastne pretrvali až doteraz. Títo prví poľnohospodári boli nositeľmi kultúry s lineárnou keramikou, po ktorej nasledovala želiezovská skupina. 
Nemčiňany - fragment plochej hlinenej plastiky ženy z neskorej doby kamennej (3 200 r. pr.n.l.) Viaceré z nich boli vyrobené zo surovín pochádzajúcich z blízkych pohorí (Pohronský Inovec, Tríbeč, Štiavnické vrchy). Štiepané kamenné nástroje, ktoré boli taktiež mimoriadne početné, boli naopak vyrobené prevažne zo surovín pochádzajúcich zo vzdialenejších oblastí a sú tak významným indikátorom výmenných kontaktov. Napr. limnokvarcit sa získaval v Žiarskej kotline, radiolarit v oblasti Bielych Karpát, obsidián vo východoslovenských Slanských vrchoch a vo Vihorlate a pazúrik v oblasti severne a východne od oblúka Karpát. Popri štiepanej kamennej industrii sú kultúrne kontakty s bližšími resp. vzdialenejšími oblasťami dokumentované i nálezmi keramiky. Napr. z neolitickej osady v Nevidzanoch (nálezisko Dolné Šelerove) pochádzajú zlomky keramiky bukovohorskej kultúry, ktorá bola rozšírená predovšetkým na východnom Slovensku a v severovýchodnom Maďarsku. Tieto nálezy poukazujú na možnú existenciu priamych vzájomných kontaktov oboch vyše dvesto kilometrov vzdialených kultúrnych spoločenstiev. Význam skúmanej oblasti v období mladšej doby kamennej osobitne zvýrazňuje nález hlinenej plastiky ľudskej postavy (sošky, zrejme ženy, Venuše) z Malých Vozokan, ktorá oboma rukami drží pred sebou nádobu. Plastika pochádza zo súkromnej zbierky rodiny Botkovcov a je nateraz bez priamych analógií, teda je unikátom nielen na Slovensku, ale i v celej stredoeurópskej oblasti. 
Malé Vozokany - hlinená plastika Venuše s nádobou z mladšej doby kamennej (4 500 r. pr.n.l.) Obdobie neskorej doby kamennej – eneolitu (3 500 - 2 200 r. pr. n. l.) bolo obdobím viacerých nových progresívnych hospodárskych zmien. Spôsobilo ich predovšetkým objavenie sa metalurgie farebných kovov a využitie koňa ako ťažného zvieraťa zapriahnutého do štvorkolesového voza. V oblasti mikroregiónu možno v tomto období pozorovať ešte väčší počet lokalít ako v predchádzajúcom období mladšej doby kamennej. Stretávame sa tu s viacerými kultúrami, z ktorých možno v prvom rade spomenúť kultúru lengyelskú a jej ludanickú skupinu. Je známa predovšetkým zo sídlisk (osád), ktoré evidujeme v katastroch všetkých deviatich obcí mikroregiónu. Okrem sídliskových nálezov ju reprezentuje i nález jedného kostrového hrobu z Nevidzian (z polohy Dolné Šelerove). V hrobe skrčenca sa našlo 6 hlinených nádob, zvlášť významná z nich je misa na dutej nôžke zvonovitého tvaru s kruhovými otvormi, ktorá poukazuje na kultúrne spojenia oblasti mikroregiónu s regiónom Potisia. Ďalší exemplár keramiky, dvojuchá šálka, poukazuje na kontakt až s juhovýchodnou oblasťou Európy. Mimoriadne veľký počet nálezísk pochádza i z obdobia nasledujúcej kultúry s kanelovanou keramikou (badenská kultúra). Na základe nálezov z Nevidzian a Červeného Hrádku (susedná obec mikroregiónu) boli dokonca pomenované samostatné vývojové stupne tejto kultúry, ktoré sú dnes akceptované aj európskou archeológiou. Z tohto obdobia pochádza aj fragment plastiky ženy z Nemčinian. V závere neskorej doby kamennej v skúmanej oblasti možno pozorovať určitý pokles hustoty osídlenia, ktoré bolo reprezentované kultúrou Kosihy-Čaka-Makó. 
Tesárske Mlyňany - keramika zo sídliska zo záveru neskoršej doby kamennej nájdená v polohe Gočol (2 500 r. pr.n.l.) 
Veľké Vozokany - plochý medený klin z počiatku neskorej doby kamennej (3 500 r. pr.n.l.) 
Tajná - medený sekeromlat z počiatku neskorej doby kamennej (3500 r. pr.n.l.) Na uvedenú metalurgickú činnosť dostatočné množstvo suroviny poskytovala predovšetkým oblasť stredného Slovenska (Štiavnické a Kremnické vrchy, Nízke Tatry a Slovenské rudohorie). Pravdepodobne však neostali nepovšimnuté ani menšie bližšie ložiská (napr. v priestore rozhrania pohoria Tríbeč a Vtáčnik - severne od Jedľových Kostolian v polohe Morasova dolina, v okolí Malej Lehoty, Horných Hámrov, Veľkého Poľa, Píly a Novej Bane), kde na povrch vystupuje medená surovina – tetraedrit, chalkopyrit a pyrit. 
Slepčany - medené kladivo z neskorej doby kamennej (3 000 r. pr.n.l.) V nasledujúcej staršej dobe železnej, nazývanej doba halštatská (700 - 450 r. pr. n. l.), sa popri bronze objavuje nový úžitkový kov - železo. Stretávame sa s ním i v mikroregióne, kde ho reprezentuje železná ihlica s hlavicou stočenou do tvaru očka. Bola nájdená priamo v riečišti potoka Širočina, v intraviláne obce Nevidzany. Vzhľadom na neobvyklé miesto jej nálezu možno oprávnene predpokladať, že ide o nález obetného charakteru. S obdobím záveru doby bronzovej a s počiatkom doby železnej možno spájať nález zlomku bronzovej postranice zubadla pochádzajúci z katastra Malých Vozokan. Vychádzajúc z jej stvárnenia možno oprávnene predpokladať, že súvisí s prenikaním nomádskych kmeňov Kimerov z oblasti severného Kaukazu cez nadčiernomorskú stepnú oblasť do strednej Európy. Ide o ďalší dôležitý doklad, že oblasť Požitavia a Širočiny nestála mimo civilizačných prúdení a kontaktov ani v období mladšieho praveku. Staršou dobou železnou sa končí praveký úsek našich dejín. Nasledujúcou mladšou dobou železnou – laténskou (450 r. pr. n. l. - až zlom letopočtu), keď na naše územie etapovite prichádzajú historicky známi Kelti, sa začína nový úsek dejín - protohistorický. Kelti priniesli rozvinutú remeselnícku výrobu a jej špecializáciu (železiarstvo, kováčstvo, hrnčiarstvo, sklárstvo, mincovníctvo a pod.). Ich zásluhou sa na našom území objavujú prvé riadne platidlá – mince zo zlata a striebra. Ich expanzia sa dotkla i mikroregiónu, o čom svedčia sídliská zistené v katastroch viacerých obcí (Malé Vozokany, Nevidzany, Slepčany, Tesárske Mlyňany a Tajná). Zánik doby laténskej je spojený s príchodom prvých Germánov na naše územie a vstupom Rimanov do oblasti stredného Dunaja, nastáva doba rímska (zlom letopočtu – koniec 4. stor. n. l.). Územie mikroregiónu začína byť osídlované germánskymi kmeňmi Markomanov a Kvádov. Ich kultúru tu poznáme najmä zo sídlisk, ktoré bývajú často na svahoch terás a siahajú až do inundačného (záplavového) územia riek a potokov. Dobre to dokumentujú sídliská v katastri Nevidzian (v polohe Majer a Konopniská), Nemčinian, Malých Vozokan, Veľkých Vozokan, Tajnej a Tesárskych Mlynian. Na sídliskách sa popri domácej – rímsko-barbarskej keramike zhotovovanej v ruke, objavuje i rímsko-provinciálna keramika vyrobená na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu. Táto bola do skúmanej oblasti importovaná prevažne z rímskej provincie Panónia, ktorá sa nachádzala južne od Dunaja. K ďalším artefaktom patria kostené hrebene a rímske mince, ktoré sú veľmi dôležité pre datovanie pamiatok z doby rímskej. Napr. z Nevidzian pochádza strieborný denár cisára Alexandra Severa (222 - 235), medená minca cisára Aureliána (270 - 275) a strieborná minca (denár) cisára Antonia Pia (138 - 161). Okrem sídlisk sú z doby rímskej známe i žiarové pohrebiská zistené v Nevidzanoch a Malých Vozokanoch. 
Nevidzany - minca rímskeho cisára Aureliana (270 - 275) V rámci uvedeného sťahovania národov, v jeho mladšej etape (koniec 5. storočia), sa objavujú v stredoeurópskom priestore už i prvé slovanské kmene. Ich materiálna kultúra bola relatívne jednoduchá, o čom svedčí najmä v ruke vyrábaná keramika tzv. pražského typu. Toto najstaršie slovanské obdobie nie je nateraz v nami skúmanej oblasti výraznejšie doložené. Mladšie slovanské osídlenie, reprezentované veľkomoravským obdobím, je však naopak prítomné vlastne v každej obci mikroregiónu. 
Vieska nad Žitavou - inventár hrobu z veľkomoravského obdobia (9.stor. n.l.) 
Nevidzany - nádoby pochádzajúce pravdepodobne z hrobu (9.stor. n.l.) 
Čierne Kľačany - rozvinutá výzdoba zachovaných častí pyxidy zo slonoviny (byzantská práca zo 4. stor. pr.n.l) Na sklonku 9. storočia (r. 896) prichádzajú do Karpatskej kotliny bojové jazdecké družiny staromaďarských kmeňov. Kontinuita osídlenia územia mikroregiónu narušená nebola, dôkazom čoho sú početné sídliská. V Tesárskych Mlyňanoch bolo v miestnej časti Gočol odkryté a čiastočne preskúmané pohrebisko z 10. stor., kde pochovaní mali typické predmety tohto obdobia, ako sú náušnice, prstene atď. Pád Veľkomoravskej ríše urýchlila prehratá bitka so starými Maďarmi pri Bratislave v r. 907. Podľa najnovších bádaní sa predpokladá, že určité prvky štátnej štruktúry existovali však až do r. 925, kedy sa organizovala obrana proti prenikaniu maďarského etnika a jeho spojencov. Hlavným cieľom ich útokov sa stali predovšetkým centrá Veľkomoravskej ríše, ktorá na začiatku 10. storočia zaniká. Viaceré sídliská (Nevidzany, Tesárske Mlyňany) ako i hrobové nálezy z 10. storočia zistené v mikroregióne svedčia o tom, že v tejto oblasti i po zániku Veľkomoravskej ríše kontinuita osídlenia slovanského obyvateľstva pokračovala ďalej. V priebehu 10. storočia v dôsledku kontaktu slovanského a staromaďarského obyvateľstva dochádza k vzniku tzv. belobrdskej kultúry, ktorá je dokumentovaná najmä v materiáli z pohrebísk (Tesárske Mlyňany). Belobrdská kultúra, ktorá existovala v 10. - 12. storočí, je dobrým dokladom toho, že zánik Veľkomoravskej ríše znamenal jej koniec iba z politického hľadiska. Jej kultúra však prežívala ďalej, t. j. i v období, keď aj oblasť mikroregiónu bola postupne začlenená do ranofeudálneho uhorského štátu. Nomádske kmene sa stabilnejšie usadzovali v oblasti Podunajskej nížiny, tým aj na území mikroregiónu, až počas prvej polovice 10. stor., ale početnejšiu prevahu oproti starousadlým Slovanom v tejto dobe nenadobudli. Po upevnení politickej moci hlavne v oblasti Zadunajska a Potisia si Maďari koncom 10. stor. začali vytvárať vlastný štát - Uhorsko. Jeho prvým kráľom sa stal na konci roku 1000 Štefan I. (997-1038). Územie Slovenska bolo do tohto nového štátu včleňované postupne - jeho juhozápadné časti ešte počas 10. a 11. stor., severné až v priebehu 11. - 12. stor. O Horné Požitavie, a teda i územie mikroregiónu, mali dobyvatelia eminentný záujem, lebo ich lákala úrodná pôda, možnosť kontrolovať širšie územie a možnosť získať prístup do bansky významného stredného Slovenska (kde sa už odpradávna získavala meď, striebro a zlato). Tak sa územie medzi tokmi Žitava a Širočina a jeho obyvatelia stali už počas prvých desaťročí vývoja Uhorska dedičným vlastníctvom uhorského kráľa. Ochrana územia a správa väčších a menších sídlisk sa opierala o systém starých hradov, predovšetkým v Nitre a Starom Tekove, ku ktorým sa od 13. stor. pripojil aj hrad Gýmeš-Jelenec, Hrušov a Levice. Územie mikroregiónu patrilo do Tekovskej župy, ktorej existencia (vtedy ako komitátu) je písomne doložená od začiatku 11. storočia. Arpádovci plne ovládli toto územie po r. 1017. V súvislosti s presadzovaním sa kresťanstva ako ideológie panovníka a jeho dvora sa v mikroregióne postupne sformovala i cirkevná správa, ktorá upevňovala novú vieru aj medzi nešľachtickým ľudom (napr. prostredníctvom fary v blízkych Kňažiciach, dnešnej súčasti obce Žitavany, uvádzanej v r. 1075). V rámci cirkevných správcov oblasti sa najviacej prejavilo benediktínske opátstvo sv. Ypolita v Nitre na Zobore vzniknuté ešte počas Veľkej Moravy a podporované i kráľom Štefanom I. V 11. stor. sa viaceré obce mikroregiónu, napr. Tajná a Tesáre, ktoré boli po roku 1000 vo vlastníctve kráľa, dostali darovaním do vlastníctva benediktínskeho opátstva vo Svätom (dnes Hronskom) Beňadiku. Dokumentuje to zakladacia listina tohto opátstva z roku 1075, ktorou mu kráľ Gejza I. daroval rozsiahle pozemky. Listina sa nezachovala v origináli, poznáme len hodnoverné odpisy jej textu v listinách kráľa Štefana II. z roku 1124 a kráľa Ondreja II. z roku 1217. Aj listina z roku 1113 vydaná pre benediktínsky kláštor sv. Ypolita na Zobore, ktorá je jednou z najvýznamnejších národných kultúrnych pamiatok Slovenska (dnes uložená v archíve Nitrianskeho biskupstva v Nitre), dokumentuje osídlenie aj na Hornom Požitaví i v samotnom mikroregióne. Z textu napísaného na vypracovanej zvieracej koži - pergamene sa dozvedáme nielen názvy viacerých obcí mikroregiónu (napr. Nevidzany ako Newic), ale sa tu potvrdzuje aj ich starobylosť. Existenciu ďalších sídiel potvrdzuje tiež listina z roku 1209, v ktorej kastelán (správca) nitrianskeho hradu Tomáš, riešiac spor medzi ostrihomským arcibiskupstvom a sväto-beňadickým kláštorom, vytýčil hranice tesárskeho majetku. Okrem Tesár, ktoré sú uvedené ako Thaszar, sa spomínajú aj ďalšie okolité osady - Čierne Kľačany (villa Chelezen), Mlyňany (Molonan) a Veľké Vozokany (Wezeken). V listine kráľa Ondreja II. prepoštovi ostrihomskej kapituly kanonikovi Tomášovi z roku 1239 sa spomínajú ďalšie dovtedy neuvádzané obce, napr. Nemčiňany ako Nemcez, ktoré boli preradené zo správy Zvolenského hradu do správy Nitrianskeho hradu a cirkevné dávky odovzdávali ostrihomskej kapitule. Malé Vozokany sa spomínajú v dokumente z roku 1295. Podľa písomných správ najmladšou obcou regiónu je Vieska nad Žitavou uvádzaná až v r. 1351 (ako Kysfolw). Mnohé obce regiónu vznikli ako typické slovanské sídliská, či už ako služobnícke obce, alebo sídla zabezpečujúce získavanie základných poľnohospodárskych potravín pre širší región. Staroslovanský model organizácie sídel z obdobia rozmachu Veľkomoravskej ríše prevzali a zdokonalili uhorskí Arpádovci. Úlohou služobníckych osád bolo špecializovanými službami uspokojovať stále vzrastajúce potreby kráľovského dvora, resp. dvorov jeho vojenskej družiny a jemu naklonených miestnych šľachticov. Na území mikroregiónu patrili k nim napr. Tesáre (osada tesárov a kolárov), Mlyňany (komunita ľudí melúcich obilie), Vozokany (osada ľudí ktorí pomáhali pri preprave tovarov a osôb povozmi) atď. Podliehali panovníkovi, na dvore ktorého mali svojho nadriadeného kráľovského úradníka podľa výrobného zamerania. Služobnícke osady vznikali najmä pozdĺž významných diaľkových ciest. Vzhľadom na význam regiónu počet ciest bol značný. Hlavnou komunikačnou osou mikroregiónu bola a je rieka Žitava, povedľa ktorej prechádzala starobylá cesta, písomne doložená k rokom 1265 a 1276. Bola známa ako Magna via in Werebel (veľká cesta na Vráble). Ale táto trasa nespájala len obce na úseku Zlaté Moravce-Vráble, ale pokračovala ďalej popri hrade Hrušov a cez Oslany do horného Ponitria. V južnom smere sa vo Vrábľoch cesta pripájala na podobnú komunikačnú trasu po rieke Hron vedúcu od Želiezoviec, cez Levice - Starý Tekov - Hronský Beňadik - Novú Baňu až do Kremnice, zabezpečujúc styk Ponitria s Pohroním. Prirodzenú os vytýčil aj tok Širočiny, ktorá jednak prepojila územie medzi Horným Ohajom a Prílepmi, ale bolo možné z nej napr. odbočiť v Malých Vozokanoch na západ do Tesár, na severovýchod cez Nemčiňany do Kozároviec a Hronského Beňadika, na juh do Starého Tekova a Levíc. Časť tejto cesty, úsek medzi Nemčiňanmi a Čiernymi Kľačanmi uvádzajú už dokumenty z roku 1327 ako tzv. Čákovu cestu (via Czhaky). Nedôvera Uhrov voči domácemu slovanskému obyvateľstvu viedla k osídleniu strategicky dôležitých miest Pečenehmi (lat. Bissenik) - národu etnicky príbuzného s Maďarmi, ktorých panovníci poverovali strážnymi funkciami. Jedna z ich strážnych osád bola podľa svätobeňadickej listiny z roku 1075 i v Tesároch, práve na križovatke cesty vedúcej Požitavím a cesty na Pohronie, pred vtedy ešte neobsadeným horským územím. Miestni Pečenehovia dostali od Gejzu I. 20 popluží zeme, veľké sady, lúky a pasienky. Región Horného Požitavia, vrátane územia mikroregiónu, bol pre Arpádovcov dôležitý práve pre vstup do podhorských a horských oblastí stredného Slovenska. Sľubný rozvoj obcí mikroregiónu Širočina bol v 13. storočí počas vlády Bela IV. narušený tatárskym vpádom v roku 1241 - 1242. Blízkosť bohatých cirkevných a svetských sídiel určite pritiahla tatárskych bojovníkov aj do tohto priestoru. Tatári ničili a rabovali, starších ľudí a deti povraždili, mladé obyvateľstvo odviedli do zajatia. Našťastie v apríli roku 1242 kvôli smrti veľkého chána Ogataja opustili nielen Tekovskú župu, ale aj územie celého Uhorska a už nikdy sa sem nevrátili. Škody po ich pustošení boli značné, veď podľa odhadov historikov v dôsledku vojnových udalostí a neskoršieho hladomoru zahynula minimálne tretina obyvateľstva uhorského štátu. Po odchode Tatárov došlo k výraznej výmene majiteľov jednotlivých obcí, či ich častí. Ako noví vlastníci sú uvádzaní Forgáčovci, rod odštiepený zo starého, ešte veľkomoravského šľachtického rodu Hunt-Poznanovcov. Ondrej Forgáč nechal z obranných dôvodov postaviť hrad Gýmeš (Jelenec). I niektoré obce mikroregiónu sa stali súčasťou majetkov tohto rodu. Na vhodných miestach boli pri trasách hlavných ciest zriadené mýtnice na výber poplatkov, ako napr. v Čiernych Kľačanoch v r. 1386. Počas druhej polovice 13. stor. sa v oblasti začala utvárať zemianska stolica. Koncom prvej dekády 14. storočia bolo aj územie mikroregiónu násilím obsadené Matúšom Čákom Trenčianskym, protivníkom vládnuceho uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou. Obsadením Hrušovského a Gýmešského hradu dosiahol kontrolu nad celou oblasťou. Po jeho smrti v roku 1321 obce prešli opätovne pod kráľovskú, či cirkevnú správu. Kráľ, vedomý si zásluh verných služobníkov v boji s Matúšom Čákom, územie začal opäť drobiť, lebo im vyčleňoval menšie územia do dedičnej držby. V roku 1330 kráľ Karol odmenil služobníka Mikuláša Malotopoľčianskeho (z rodu Kis-Tapolcsányi) za záchranu svojich detí šľachtickým titulom. Do majetku pánov z Topoľčianok im pridelil dediny Kopey (dnes zaniknutá) ako i ďalšie obce, medzi nimi i Mlyňany (Malona). V druhom desaťročí 14. storočia sa tak zemianska stolica definitívne sformovala do podoby šľachtickej stolice (to značí, že správu stolice vykonávali kráľom menovaní miestni šľachtici). Sídlom Tekovskej župy bol do r. 1321 starobylý hrad Starý Tekov, neskôr hrad Levice a počas novoveku kvôli tureckým nájazdom dokonca aj Tesárske Mlyňany, Topoľčianky a od 30. rokov 18. stor. Zlaté Moravce. I v tridsiatych rokoch 15. stor. (v rokoch 1431 a 1434) bolo územie viackrát pustošené, tentokrát nájazdami husitov, ktorí sa snažili vyplieniť kláštor v Hronskom Beňadiku a spôsobiť čo najväčšie škody v Tekove a Hornej Nitre. Po ich odchode spôsobovali rozsiahle škody v regióne páni hradu Hrušov. Pôsobenie husitov a bratríkov na území mikroregiónu dodnes nie je ujasnené. Bojové akcie vojenských a zbojníckych skupín ustali až v roku 1467, kedy bratríkov zlikvidoval kráľ Matej Korvín. Jedno z najhorších období nielen na území Slovenska, ale i na území celého mikroregiónu bolo obdobie tureckej nadvlády v 16. - 17. stor. Nájazdy a drancovanie Turkov síce postihovali jednotlivé časti Uhorska už od konca 14. stor., ale na Slovensku sa prejavili až po bitke kráľa Ľudovíta II. pri Moháči (v roku 1526), v ktorej bolo uhorské vojsko porazené. Tým sa otvorila Turkom brána na Slovensko. Do Tekova prišli prvé turecké jednotky pod vedením smederevského beja Mehmeda Jahjapašaoglu už v roku 1530. Pustošili aj obce z údolia rieky Žitavy a Širočiny, lebo boli ľahko dosiahnuteľné. Po obsadení Budína Turkami a hlavne po obsadení Ostrihomu (v roku 1543) vznikol samostatný ostrihomský sandžak zasahujúci až po južnú časť Tekova, po Vráble, čo zhoršilo i situáciu na území mikroregiónu, ležiacom v jeho tesnom susedstve. Zo strachu pred Turkami došlo k zmene stoličného sídla zo Starého Tekova do obce Topoľčianky. 
Dobová kresba tureckého bojovníka Tlak Turkov na obyvateľstvo neprestával ani koncom storočia. Obce naďalej trpeli nájazdami, drancovaním, vypaľovaním. Počas vojnovej výpravy v roku 1573 Turci vypálili Rohožnicu (dnes miestna časť Nemčinian) i samotné Nemčiňany. V čase tzv. pätnásťročnej vojny (1593-1608) sa podarilo cisárskym vojskám Turkov zatlačiť a v roku 1606 s nimi uzavrel cisár Rudolf II. pri rieke Žitave mier, ktorý síce zmiernil ich vyčíňanie, avšak nájazdy a drancovanie pokračovali v menšej miere naďalej. Popri Turkoch sa objavili i nové vojská, ktoré znepokojovali obyvateľstvo mikroregiónu – vojská protihabsburských povstalcov Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena a Juraja Rákociho. Ich vojaci, hajdúsi, častokrát namiesto toho, aby bránili obyvateľstvo pred Turkami, plienili a rabovali spolu s nimi. Jedna z veľkých vzbúr hajdúchov vyvolaná nevyplácaním žoldu bola v roku 1630. Jej dôsledkom bolo obnovenie tureckých nájazdov v Tekove od polovice roku 1631. Vtedy zničili Čierne Kľačany, podmanili si i Malé Vozokany, Slepčany, Nemčiňany, Rohožnicu, Veľké Vozokany. Tajnú postihlo turecké drancovanie v r. 1663 (tieto udalosti našli svoj odraz na erbe pôvodného rodu Taynajovcov s námetom boja proti Turkom). Preto sa v roku 1634 na zasadaní stoličného snemu v Topoľčiankach vyhlásilo právo Turkov trvale vlastniť nimi dobyté obce. Naďalej ich spravoval už ostrihomský aga Omer. 
Adam Forgáč – veliteľ pevnosti Nových Zámkov Územie mikroregiónu okrem rabovačiek Turkov a nájazdov protihabsburských vzbúrencov trpelo i epidémiami, ktoré vznikali ako dôsledok nevhodných životných podmienok vtedajšieho obyvateľstva. Počas 16. - 19. stor. postihli toto územie viaceré epidémie, ktorých počet obetí však nie je známy. Ani vlna cholery, ktorá zachvátila celé Slovensko v r. 1831, mikroregión neobišla. Odrazom neúrody a hladu boli aj je ďalšie vlny v r. 1874 a v r. 1886. I keď územie mikroregiónu bolo drancované, dochádzalo tu k postupnému formovaniu výrobných aktivít založených na spracovaní poľnohospodárskych výrobkov, čím vznikali napr. mlyny, pivovary, liehovary (napr. v r. 1601 pracoval v Mlyňanoch mlyn, kde bol aj pivovar). Z oblastí banských miest patriacich do Tekova sa šíril protestantizmus, ktorý postupne prenikol takmer do celého mikroregiónu. Rozvoj evanjelickej cirkvi pretrvával i v 17. storočí. Len pomaly sa presadzovala katolícka vierouka, pretože evanjelická viera našla zázemie hlavne medzi poddanými a drobnou šľachtou. Omše boli v reči ľudu, školské vyučovanie v národných jazykoch. Neočakávanú pomoc našli jezuiti u miestnych zemepánov, najmä u Forgáčovcov, pánov z Topoľčianok i Hrušovského hradu. Títo konvertovali pre získanie výhod od panovníka, pretože šľachta s evanjelickým presvedčením bola panovníkom obmedzovaná. Tým nastala rekatolizácia kostolov v mikroregióne. Územie mikroregióu sa postupne vzmáhalo. Popri poľnohospodárskej výrobe sa začala pomaly rozvíjať aj remeselná výroba. Vyrobené produkty sa predávali na miestnych trhoch alebo v tomto čase ešte v mestečku Zlaté Moravce, kde sa koncentrovali i remeslá. Ani vidiek ale bez remesiel nezostal. Svoje výrobky ponúkali napr. obuvníci, krajčíri, kováči, kolári a pod., rozšírená bola domáca výroba plátna, spracovanie dreva - výroba šindľov, drevených nádob, košíkov, atď. Revolučné roky 1848 - 1849 sa v mikroregióne „Požitavie-Širočina“ príliš neprejavili. V Tekove a teda i na území mikroregiónu sa do r. 1867 prejavovalo silné slovenské národné hnutie. Vo Viedenskom memorande z r. 1861 cisárovi sa v návrhu na vytvorenie samostatného Slovenska v rámci 16-tich správnych okresov zlatomoravecký uvádza ako dvanásty (do ktorého patrila aj prevažná väčšina obcí mikroregiónu). Po tomto období sa opäť začína presadzovať promaďarská orientácia. Po roku 1867 silnie maďarizačný útlak, obyvateľstvo je nútené komunikovať medzi sebou len po maďarsky. Miestne slovenské školy boli zmenené na maďarské. Povolením výstavby Požitavskej železnice zo Šurian do Zlatých Moraviec (7. 8. 1894) sa územie mikroregiónu prepojilo so západným Slovenskom. Obce v území si však aj pri formovaní menších výrobní priemyselného charakteru naďalej udržali silne poľnohospodársky ráz, čo viedlo počas svetovej hospodárskej krízy v 30-tych rokoch i k vysťahovalectvu z tohto územia. Aj udalosti 20. stor. zanechali svoju pečať v tomto území. Po Viedenskej arbitráži 2. 11. 1938 došlo k narušeniu územnej celistvosti Slovenska, čo sa dotklo i územia mikroregiónu „Požitavie – Širočina“. Obec Tajná sa až do r. 1945 stala súčasťou Maďarska. Hranica medzi 1. Slovenskou republikou a Maďarskom prechádzala v miestach katastrálnej hranice obcí Nevidzany a Tajná v smere na Mochovce. Jej priebeh dodnes pripomína veľký košatý javor (vtedajšia pozorovateľňa) pri kaplnke Panny Márie v Nevidzanoch. 
Svadobný kroj z 30 – tych rokov z Veľkých Vozokan Po vojne nastal nový rozvoj mikroregiónu. Na vidieku prebiehala kolektivizácia poľnohospodárstva. Nové veľké podniky ako i nové sídliská komplexnej bytovej výstavby vybudované v Zlatých Moravciach a vo Vrábľoch spôsobili odliv mladého obyvateľstva do týchto miest, čo sa prejavilo v starnutí obyvateľstva mikroregiónu. Po r. 1989 transformáciou hospodárstva došlo na Slovensku k rozpadu pôvodných hospodárskych štruktúr. Tým aj pre obce mikroregiónu vznikla kvalitatívne nová situácia s odrazom i v jeho regionálnom rozvoji. Dnes viac ako kedykoľvek predtým majú obyvatelia možnosť o smerovaní vlastnej obce či mikroregiónu rozhodovať sami. Potrebné je totiž obnoviť predovšetkým ekonomickú základňu na vidieku, čo si vyžiada dlhší čas. Jednou z ciest je i využitie prírodného a kultúrno-historického potenciálu územia, ale predovšetkým vlastných ľudských zdrojov v území. 
Nemčiňany - pamätník padlým v prvej a druhej svetovej vojne |
|
|
|
Turistický sprievodca MIKROREGIÓNOM POŽITAVIE - ŠIROČINA 1. vydanie, 2002 |